A čo deti, ktoré sú kvôli svojej chorobe nútené ostať za múrmi nemocníc a nemôžu sa zúčastniť tábora v Hatvani? Im prinášajú liečivú silu priamo do nemocnice naši dobrovoľníci z nemocničného programu GO!
Aké to v skutočnosti je byť dobrovoľníkom v nemocniciach vám bližšie popíše Kriszta, jedna z našich prvých GO! dobrovoľníčok:
Je to, ako keď vstúpite do tmavej a chladnej miestnosti a v tom si uvedomíte, že dieťa v nej je hrejivé a silnejšie ako ktokoľvek iný. A my sme tí, ktorí im zanechávajú silu, teplo a rozprávkové príbehy, ktoré im budú oporou v ďalších dňoch.
Sme jedni z mála, ktorí sa ich pýtajú nie nato, akú chorobu majú, ale akú hru by si radi zahrali.
Sme tí, ktorí im ukazujú hry, ktoré potom neskôr môžu hrať so svojimi rodičmi.
Sme dospelí, ktorí spájajú a nie sa strachujú.
Sme tí, ktorí vidia len to krásne: rozprávame sa s deťmi len o ich obľúbeným témach, hrách, hudbe a spomienkach. Nič iné nie je vtedy dôležité. Ak to dokážete, vašou úlohou je sprostredkovať takéto chvíle deťom.
Nie je na mieste povedať, že je to náročné, pretože vieme, že deti sú v omnoho náročnejšej situácii. Ale ani pre nás to nie je ľahké. Preto sa chcem týmto veľmi pekne poďakovať koordinátorom programu GO!, že ma trénovali a tak dobre pripravili.
Na začiatku každej návštevy v nemocnici máme tzv. zahrievacie kolo, aby sme sa pripravili. Ak aj počas pobytu v nemcnici stratím odhodlanie, vždy mi dajú na konci programu čas, priestor a pomôžu, aby som vedela spracovať všetko, čo sa stalo. Nezáleží na tom, ako dobre stretnutie s deťmi prebiehalo, viem, že koordinátori tam na konci budú a vypočujú si nás. Spoločne sa smejeme nad reakciami detí, ich dobrotou a spoločne rozumieme tomu, keď je jedno z detí menej nadšené.
Vždy viem, že som v bezpečí.
“Ďakujem, že ste so mnou!”
Každý považuje dobrovoľnícku činnosť za zábavnú a uvoľňujúcu. No nie je to celkom tak.
Občas musíme odísť a nechať dieťa samé, pretože je unavené, keďže jeho dni sú tisíckrát ťažšie ako tie naše. Tieto momenty sa dejú pomerne často. Vtedy je veľmi ťažké zbaviť sa pocitu sebaľútosti a prizrieť sa lepšie, čo sa vlastne dieťaťu v danej situácii stalo.
Možno to nie je vždy úplne jasné, ale detská odpoveď je vždy tam. Nájdete ju v hlbokej myšlienke, ktorú vám povedalo, v zamávaní, v roli, ktorú vám pridelilo, to je ich spôsob, ako vám povedať “ďakujem”.
A my len musíme byť dosť vnímaví, aby sme to zachytili. Žiaľ, ľudia sú zvyknutí na veľké prejavy vďaky, a keď prídu, vedia na ne rýchlo a priamo reagovať slovkom “prosím”.
Až neskôr vďaka programu GO!, keď som ostatným rozprávala, čo som zažila, som sa naučila v príbehoch počuť slabé “ďakujem, že si tu so mnou”. Toto je veľmi dôležité, pretože práve toto pochopenie nás privádza znovu a znovu späť k deťom. Pretože je nádherné vidieť, ako malý pacient razom zabudne na infúznu hadičku, a je také úžasné ponoriť sa do hry, ktorú nechcete skončiť, pretože je skvelé vidieť znudeného tínedžera ponoreného do sveta hier.
To najdôležitejšie, čo si pripomínam pred začiatkom každej návštevy je, že aj keď nie vždy sa cítim vtipná, zábavná a otvorená, aj ten najmenší vtip je vtipom, najmenšie gesto, hravá myšlienka, to všetko je osviežením pre dieťa ležiace týždne v jednej izbe a v slzách. Jediné, čo musím urobiť, je dať mu svoju pozornosť a pokúsiť sa spríjemniť mu čas.
A ak sa budem o toto všetko snažiť, ostane po mne v nemocničnej izbe o čosi hrejivejšia atmosféra.